Samovražda nie je riešenie...
Ľudia v dnešnej dobe stále častejšie vnímajú ako jediné riešenie svojich problémov samovraždu, alebo odovzdajú svoj život nejakej závislosti a s tou sa postupne zabijú.
Nedokážu uniesť životné úskalia, tiež je tu veľké duchovné nepochopenie života, podanie sa vnútorným démonom a pod.
Prečo nepochopenie? Keby človek vedel čo spôsobí tým, že si zoberie život, tak verím že to nikdy neurobí.
Nejde len o ukončenie života a potom zrazu stop, koniec... Tak to nefunguje...tak sa mi to v terapiach neukazuje.
Z terapie:
Otec, ktorý sa upil k smrti...tu zanechal milované dieťa. Dieťa si vyčítalo jeho smrť aj keď za to nemohlo. Otcova smrť bola pre dieťa nevysvetlená, nespracovaná. A teraz to najdôležitejšie. Bremeno, životné bremeno...v tomto prípade nespracovaná otcova sebaláska...bola prenesená z otca, ktorý zomrel, na dieťa. To znamená, že dieťa po otcovej smrti nieslo tzv. "batoh plný nesebalásky" a nepochopenia života. V reálnom živote to vyzeralo tak, že dieťa rástlo bolo šikanované aj v dospelom veku... po neúspešnom manželstve...po súdnych sporoch a po krivých obvineniach malo chuť tiež ukončiť tento život. Jednoducho priťahovalo do života to, čo nespracoval, nepochopil jeho otec. Priťahovalo do života ľudí, ktorí mu ako správni učitelia ukazovali ...pozri nie si dosť dobrý.. pridaj v práci...buď lepší...nezaslúžiš si lásku...Keď sa takýto proces deje dlhodobo, tak človek tej hre aj uverí. Verí, že nie dosť dobrý, že si nemôže zaslúžiť lásku, musí neustále podávať výkon, aby presvedčilo seba a okolie že je dosť dobrý....
Cieľom terapie bolo nájsť zdroj, teda počiatok nesebalásky klienta...odovzdať otcovi cez "rituál" bremeno čo klientovi nepatrí a vykročiť ďalej bez záťaže.
Odľahčenie bolo skutočne viditeľné. Akoby bol z človeka stiahnutý neviditeľný plášť, ktorý dlho nosil.
Odchádzala som z práce s úsmevom na tvári a bola som vďačná za tú možnosť byť pri tom. Keď vidíte, že sa človek rozžiari, precitne a celému procesu uverí...uverí, že je niečo viac čo nás presahuje. Tiež navnímaním, že život je veľká hra je to, čo človeku pomôže sa s daným problémom vysporiadať. Ako som už spomínala...Keď hru, ktorá sa s Vami hraje pochopíte, tak hra končí a začína nová. V tom je kúzlo života.
V priebehu terapie sa mi klient zveril, že aj jeho syn je šikanovaný a bojuje so sebaláskou. Áno, tieto vzorce sebavnímania sa presúvajú z generácie na generáciu do vtedy, než sú pochopené a vytiahnuté na svetlo.
Sebaláska je to, čo je dôležité si v sebe upratať, aby sme pochopili kým skutočne sme!
Sme Božské bytosti, ktoré sa snažia hrať svoju hru najlepšie ako vedia a často zabudnú kým skutočné sú. No a keď zabudneme kým sme, tak potom sa nám život neskutočne zamotá